Pár slov o mne :)

Začalo sa to asi pred ôsmymi rokmi, keď som niekde v reklame uvidela čiernobieleho chlpatého orieška. Človek by si povedal - aké milé stvorenie, čo tak mať takého doma? Prečítala som veľa kníh, veľa rád na internete o chove border kólií, o ich temperamente, inteligencii...A tak sa do nášho domu dostala Collin :) Bolo to nenormálne roztomilé šteniatko, ktoré nikdy nič nerozhryzlo, doma zásadne necikalo, nekakalo, nekvílilo, proste ideálny pes. Keďže psov cvičím už nejaký ten rôčik, ocenila som rýchlosť, s akou sa učila, jej temperament, odvahu... Bola som vrcholne spokojná, tak som si povedala, borderiek nikdy nieje dosť :) A tak sa do našej rodiny dostalo prekrásne milé čiernobiele stvorenie s nádhernými anjelskymi očami - Baileys... A kľud sa skončil :D Bola všade, kde sa človek pozrel :) Brávala som si ju do práce, kde svojím radostným prejavom robila radosť všetkým ľuďom. Pomaličky som aj s ňou začala objavovať tajomstvá a záludnosti poslušnosti na cvičáku, ale milá Baileyska sa tvárila ako najväčší trpiteľ ( btw, schopnosť všetkých borderiek ). To nebolo to pravé orechové pre ňu. Tak sme začali robiť agility. Tam využije celú jej rýchlosť a eleganciu. Energizer, kto ju videl, vie, o čom hovorím :)  Tento rok (rozumej rok 2012), plánujeme začať agility robiť závodne.

Tak, z Collinky už bola veľká dáma, kráľovná našej svorky, vždy upravená, nad vecou, z Baileysky sa stal malý benjamínek, vždy a všade strčený, nos zašpinený od čohokoľvek, k čomu sa dostala. A mne nestačil ten blažený pocit, keď nemusíte okrikovať každého psa zvlášť, nechaj to, nejedz to, nechoď tam, nehryz ju... Nie, zaumienila som si, že babám donesiem kamoša. A nie tak obyčajného - čiernobiela je už predsa okukaná - bude to ee-red feši z čiech. Tradá, už som si viezla domov ukričaného Jumpera. Cesta od Prahy domov bola zlým snom, keď sme si v aute spievali len kôli tomu, aby sme prehlušili jeho rev :D Vždy, keď som mala doma šteniatko, v noci bývalo zavreté v priestrannej klietke, kôli bezpečnosti, a kôli nácviku čistotnosti. Teda okrem Jumpera. To nebolo kňučanie, to bol nervydrásajúci škrek niečoho nadpozemského, lebo sme si dovolili v čase jeho spánku veeeeľmi opatrne a potichu zavrieť jeho klietku a pokúsiť sa zaspať. Tak mal Jumprík výsostné právo spávať v posteli. Vlastne nielen v posteli, kdekoľvek, kde sa mu zachcelo. Som veľmi rada, že z toho vyrástol. Je z neho krásavec, venujeme sa hlavne obedience, okrajovo agility. Má necelý rok, takže uvidíme, kam nás vietor zaveje :)

Celý tento článok je o tom, že človek nikdy nevie, akú povahu jeho vysnívané šteniatko bude mať. Milujem mojich psov, milujem ich šialenosť, iskričky v očiach, ich rýchlosť, drive, ich schopnosť sa učiť. Som rada, že ich mám, aj keď zo začiatku to bol ťažký boj. Ale nikdy to neoľutujem :)